Jarmila Podzimková – Mráčková /1928-1981/ akademická sochárka, ktorá si obľúbila náš región

Pamätník na Ostrom Grúni

Jarmila Podzimková Mráčková sa narodila v Brne, sochárstvo vyštudovala v Bratislave u prof. Jozefa Kostku, ale veľké umelecké diela vytvorila v našom stredoslovenskom regióne.

Takýmto dielom je predovšetkým pamätník obetiam v Ostrom Grúni. Znázornená matka, ktorá si chráni svoje dieťa je emotívne silne precítené dielo. Niet sa ani čomu čudovať J. P. Mráčková strávila nejeden deň v Ostrom Grúni, aby celú udalosť precítila. V tom čase ešte žili účastníci tragédie a umelkyňa s nimi strávila celé hodiny, navyše keď dielo tvorila sa tak zahĺbila do práce, že sa jej miestami zdalo, že znázornená matka je živá a v noci keď odchádza z ateliéru aj táto žena odchádza s ňou.

Jej monumentálne diela k oslave Slovenského národného povstania, pamätníky a a mnohé plastiky sa stali neoddeliteľnou súčasťou nových sídlisk vo Zvolene, Banskej Bystrici, v Ostrom Grúni, na Brode pri Horných Hámroch, ale nevynechala ani naše mesto Žiar nad Hronom. Samozrejme, že podstatnú časť jej diela vytvorila v Čechách. Ja by som si však dovolil opísať niektoré jej diela v našom regióne. Tak predovšetkým je to spomínaný pamätník na Ostrom grúni, ďalej monumentálny moderne poňatý pamätník na Brode, ktorý najlepšie zvýrazňuje hrdinský boj Slovákov za slobodu v Slovenskom národnom povstaní.

Pamätník na Brode

Na rozdiel od bronzového pamätníka v Ostrom Grúni ja pamätník na Brode zo spišského travertínu a jeho vysekanie z kameňa má silnú myšlienku.

Pre Žiar nad Hronom vytvorila tak isto z kameňa /typického ryolitu/ motív „pastierky z Moravy“, teda z jej rodného kraja, dve sochy v spojení s pretekajúcou vodou vytvárali akési fontánky pre osvieženie medzi blokových priestorov na lovčianskej ceste, žiaľ v pôvodnej podobe sa nezachovali, jedna je odstránená úplne a z druhej zostalo len torzo. Škoda o to väčšia , že sa doteraz nenašli ani autentické fotografie týchto diel.

Silnú inšpiráciu našla umelkyne v tvorbe z hliníka. Niektoré jej diela, ako masívne sochy sú celohliníkové, ale keď si zamilovala hliník na odlievanie menších tematických relatívne tenkých plastík, zo Závodu zlieváreň vo vtedajšom ZSNP n. p. Žiar nad Hronom sa jej odchádzalo len veľmi ťažko. Obdivovala prácu zlievačov a pre svoje umelecké uspokojenie im prinášala pre tvorbu stále nové námety, boli to všetko originálne diela . V Žiari našla veľmi dobré podmienky pre svoju tvorbu. Tu vyvinula technológiu odlievania umeleckých diel zvláštnou technológiou, keď sa miesto pre budúci odliatok vyškrabalo do upraveného zlievarenského piesku a vzniknutý negatív sa zalial hliníkovou zliatinou.

Monumentálny pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny v Krupine z roku 1971, vytvorený popisovanou technológiou zo zliatiny hliníka s kremíkom /silumín/

Jarmila Podzimková – Mráčková bola členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ale samozrejme aj českých umelcov a svojou prácou veľa vykonala pre upevnenie slovensko-českej vzájomnosti. Jej dielo je vyplnené hlbokým a úprimným humanizmom, vierou v človeka a láskou k prírode.

 Dovolil by som sj doplniť tento článok o spomienky spolupracovníka umelkyne Arpáda Katonu :

Arpád Katona /1934/, špecialista na odlievanie hliníka a jeho zliatin hovorí o svojej spolupráci s akademickou sochárkou Jarmilou Podzimkovou – Mráčkovou

Arpád Katona 2014

   Naša spolupráca sa začala po roku 1967, keď som prišiel pracovať z Liberca. Prišiel som pracovať do Závodu Slovenského národného povstania n. p. v Žiari nad Hronom, kde ma pani Jarmila vyhľadala a navrhla mi spoluprácu. Mala v tom čase veľa nedokončených prác a ja som si z Liberca priniesol veľa skúseností s umeleckou tvorbou, ktorú som získal najmä od profesora Linka z Umeleckej priemyselnej školy. Bola to najmä tak zvaná „škrabacia“ technika, ktorú prof. Link uprednostňoval.

   Pani Jarmila Podzimková-Mračková mala už za sebou práce na pamätníku Ľudovíta Štúra v Modre a bronzovú sochu Partizána pred Šport hotelom na Donovaloch , tieto diela robila pre profesora Kostku, ako jeho asistentka. Jej manžel, ale aj ona zdôrazňovala, že prof. Kostka jej nevytvoril podmienky na spoluprácu hlavne po autorskej stránke, ale aj ateliérové /zima v ateliéry/, ona sama nemala v tom čase stabilného spolupracovníka napríklad na odlievanie jej návrhov, ale že sa príležitostne realizovali tam kde mali kapacitu napríklad aj Maďarsku.

    Keď dostal manžel podplukovník Vlastmil Podzimek prácu na Sliači pri výcviku arabských pilotov presťahovali sa do Zvolena, tu bola pani Jarmila nadšená prácou najmä na vytvorení sochy Živeny. Obaja si veľmi obľúbili Slovensko, a p. Jarmila tu vytvorila množstvo výtvarných diel , spolu sme robili dielo z tepaného medeného plechu  pre Stredoškolský internát v dolnej časti Banskej Štiavnice dielo znázorňovalo chlapca a dievča, ktorí sa na seba usmievali, ďalšie takéto dielo bolo určené pre Dubnicu nad Váhom, vznikal tu aj rad malých reklamných tabúľ pre vtedajšie podniky /napr. OTEX/ tieto diela a neskôr diela tvorené z materiálu silumín /zliatina hliníka s kremíkom / vznikali vo výrobných objektoch Závodu Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom, manžel ju sem pravidelne dovážal na svojej „Fiatke“.

    Niekoľko slov treba napísať o ich vynikajúcom manželskom vzťahu, manžel okrem práce na Sliači prednášal aj na Leteckej akadémii v Košiciach, každý návrat z Košíc bol dôvodom na veľkolepú oslavu. Pani Jarmila napiekla najrôznejšie pečivá a koláče vo forme jej výtvarných diel, otvorila  fľašu rumu a do rána sa debatovalo.

    Neskôr sa bol naangažovaný do Násirovej /prezident Egyptskej republiky/ leteckej školy, tejto misii sa rodina vracia do Brna. Neskôr po smrti pani Jarmily v roku 1990 som bol navštíviť už plukovníka Vlastimila Podzimku v jeho byte v Brne býval na sídlisku Juliánov, byt bol zatarasený sochárskymi dielami a modelmi p. Jarmily Podzimkovej-Mráčkovej, manžel bol už dosť nemocný triasli sa mu ruky, dcéra mala v Moskve urobenú doktorandskú prácu na tému architektúra, v tom čase mapovala dediny na Južnej Morave, ktoré boli nešťastnými politickými udalosťami medzi Československom a Rakúskom zaniknuté, tvrdila „..neexistuje mapa, neexistuje dedina“.

     Žiaľ nerobil som si žiadne záznamy o realizácii diel pani Jarmily spomínam si, že som bol pi dielach pre letisko Plzeň, veľkú sochu pre letisko v Kunove pri Ostrave, pamätník v Krupine, v Číži, Travertínoveho pamätníka na brode pri Žarnovici, Pamätníka obetiam Ostrého Grúňa, nástenného reliéfu v Jastrabej a celého radu menších reliéfnych diel pre interiér. Sochy z tepanej medi pre Banskú Štiavnicu a Dubnicu nad Váhom. V Žiari rozvinula do detailov „škrabaciu“ metódu odlievacích foriem pre vznik nevšedných reliéfnych sochárskych diel.

    Ohromným ocenením pre mňa bolo, že v čase keď už bola na poslednej ceste nikoho /okrem manžela a dcéry neprijala k svojej posteli len mňa.

                                                                                Arpád Katona,

                                                                                Žiar nad Hronom 19.10.2014